Strach

Autor: Iveta Rajtáková | 21.4.2011 o 7:21 | Karma článku: 16,39 | Prečítané:  2482x

                             Hrča. Zrazu je tam, kde nikdy žiadna nebola. Taká malá. Odťahujem prsty. V nasledujúcich dňoch sa dotyku tohto miesta vedome vyhýbam. Akoby to malo niečomu pomôcť. Nepomôže.

                         Objednávam sa k lekárke. Sestričku, ktoré ma pozná viac než dvadsať rokov, môj náhly záujem a naliehanie, vyvedie z miery. Takto si ma nepamätá.

                        Vyšetrenie neprinieslo žiadne prekvapenie. Áno. Ešte stále tam je. Hrča. Dostávam lístok na mamografické vyšetrenie. Možno vás zoberú ešte dnes, hovorí lekárka na moju otázku, či budem čakať pol roka, ako naposledy pri preventívnej prehliadke.

                         Nie, dnes ma  ešte nezoberú, dnes majú plno. O štyri dni?

                         Štyri dni. Tak nič. Navonok vyzerá všetko ako predtým. Možno. Vraciam sa do práce. Pri každej zmienke o tom, čo bude budúci týždeň mi napadne odpoveď - neviem. Neviem, čo bude budúci týždeň. Nie som schopná predstaviť si nič, čo by malo nasledovať po TOM dni. V hlave mi nepretržite hučí a je mi zima.

                        Znamenia. Sú všade. Stretávam známu, ktorá sa podrobuje chemoterapii. Niečo je na nej iné. Má iné vlasy. Také pekné, lesklé..... Má parochňu. Aha. Ešte pred dvoma mesiacmi som ju videla s jej vlastnými vlasami. Takto ? Budem aj ja nosiť parochňu ? Budú mi vypadávať vlasy ? Stane sa to naraz ? Raz si prejdem rukou po vlasoch a zostanú mi v nej ?

                        Rádio Devín. Stále len umenie. Prečo dnes počujem rozhovor o tom, koľko ľudí ochorie ročne na Slovensku na rakovinu ?

                        Štvrtok. Sedím v čakárni. V ušiach mi stále hučí. Ľadové prsty a zima. Je tu zima. Vo mne je zima. Konečne. Som dnu. Natáčam sa podľa pokynov vľúdnej mladej  ženy a snažím sa zistiť, ako sa tvári. Či sa zachmúri, keď pozrie do prístroja, alebo inak vydesí. Uvedomujem si, že je to hlúpe, ale, čo keď TO vie posúdiť aj ona, hneď. Nie. Mám počkať. Na chodbe. Pani doktorka „popíše" snímky a potom mi dajú výsledky.

                        Sedím znovu v čakárni. Stále väčšia zima. Teraz. Teraz to budem vedieť. Vyčítam to z tváre sestričky ? Pozrie sa na mňa s ľútosťou ? Dá mi do ruky papierik ? Dá mi zalepenú obálku ? Kde ju otvorím ? Sedieť. Musím pri tom sedieť: Nedokážem si ani len predstaviť, čo bude. Čo bude po tom, ako si to prečítam, Po tom, ako si prečítam, že mám rakovinu. Zatmie sa mi pred očami ? Odpadnem ? Rozplačem sa ? Nebudem sa vedieť utíšiť? Nebudem vedieť prehovoriť ? Zostanem sedieť ? Nedokážem. Nedokážem si predstaviť vôbec nič.

                       Dvere sa otvorili. Volajú ma, na rozdiel od troch žien predo mnou, dovnútra. Aha. Musia ma ešte objednať na ultrazvuk. Áno, niečo tam je. Na ultrazvuku mi povedia čo. Lekárka mi opakuje oduševnene nejaké výrazy, ktorým nerozumiem, a nepatrene sa zmieni, že ultrazvukom sa zistí, či v útvaroch, ktoré našli sú aj TU zmeny. Láskavo mi trikrát zopakuje, dátum, kedy mám prísť na ďalšie vyšetrenie a nakoniec mi to pre istotu napíše na papier. Čakajú ma ďalšie štyri dni.

                       Ďalšie znamenia. Deň narcisov. Zaujímavé, po minulé roky ma nikdy tie dievčiny nepristavili. Až teraz. Prispievam každej skupinke, ktorá ma osloví a zakaždým sa trpko usmejem pri myšlienke, že možno prispievam na seba.   

                      Predstavy o tom, ako sa budem tešiť, keď nakoniec zistia, že mi nič nie je, sa striedajú pokusmi predstaviť si, aké to bude, keď mi „niečo" bude. Komu to poviem, pred kým to budem tajiť, ako mi začnú vypadávať vlasy........Myšlienky sa strácajú, znovu a znovu, pri jasnom uvedomení si, že neviem nič. Nič si neviem predstaviť.        

                      Štvrtý deň. Odchádzam z práce. Kolegyňa sa ma pýta na niečo o zajtrajšku. Neviem. Neviem, čo bude zajtra, Cestou autom myslím na to, že o chvíľu, možno o hodinu TO už budem vedieť. Posmutniem pri spomienke, ako sa zvyknem rozohnať obavy iných pred niečím nepríjemným. Zvyčajne poviem - zajtra o takej a takej hodine, už bude po tom a ty budeš ešte stále žiť. Žiť. Dokedy ? Koľko rokov po TOM ? Vybavujú sa mi v mysli ľudia, ktorí prežili, aj tí, ktorí neprežili. Moje dieťa. Bože, moje dieťa. Má desať rokov. Koľko času potrebujem na to, aby ......aby čo ? Aby som mu nechýbala ?  

                   Mysľou mi prebehne, ako som veselo opakovala historku od akéhosi astrológa, o tom, že po päťdesiatke sa môj život zmení. Zakaždým, keď som robila niečo ľahkovážne a trochu nebezpečné. Tak sa jej musím dožiť, nie ? Nie, nemusím.

                   Sedím na znovu na chodbe. Bože, tá zima. Napadne mi, že oni to už možno vedia. Možno mi to len nechceli povedať. Možno preto mi nedali tie výsledky, ale poslali ich rovno na ultrazvuk. Znovu, každý pokus predstaviť si, čo bude po TOM stroskotáva, na obrovskej prázdnote v mojej mysli. Neviem. Neviem.

                   Nečakám dlho. Lekárka najprv preskúma snímky. V hlave mi hučí. Snažím sa zachytiť každé slovo, ktoré povie a zúfalo si želám, aby nepovedala také, ktorému sa nebude dať nerozumieť. Také, po ktorom bude všetko jasné. Také, po ktorom neviem, čo bude. Keď je nezrozumiteľného veľa, opýtam sa: „ Mám teda rakovinu ?"

                 Nie, nemám. Povedala by mi to. Povedala by, že horí. Dnes nehorí.

                 Sedím znovu na chodbe. Ešte stále mi je zima, ale cítim, ako sa mi do končekov prstov vracia krv. Skryjem si tvár do dlaní a nemyslím na nič.

                 Vraciam sa do práce. Čo je s tým zajtrajškom ?

                 Na Slovensku ochorie ročne na rakovinu približne 24 tisíc ľudí. Teraz už ani neviem, prečo som si doteraz myslela, že tí ľudia sú ONI a nie MY....   

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?