Dávid a turisti na ošklbanie

Autor: Iveta Rajtáková | 28.8.2011 o 15:28 | (upravené 28.8.2011 o 15:35) Karma článku: 5,75 | Prečítané:  1610x

             „My nemáme mapu? Prečo nemáme mapu? Lebo máme GPS? Tak prečo sme už tretíkrát na tom istom mieste? Prečo už nie sme v hoteli? Lebo GPS nejako blbne? Aha. Takže teraz by sme si tu na ulici mohli, vďaka tomu tvojmu GPS, postaviť stan. Ak by sme nejaký stan mali. Lebo práve tu nás to tvoje GPS doviedlo. Vieš čo, môžeš tu do konca svojho života krúžiť s tým tvojím GPS. A keď zomrieš, pochovám ťa aj s ním. A na hrob napíšem - Tu leží Juraj. Miloval seba a GPS. My odchádzame. Poď!" natiahla som ruku k Roxanke a vystúpili sme z auta na rušnej ulici cudzieho mesta. Takto, malým dobrodružstvom na začiatku, začalo naše veľké dobrodružstvo nazvané Dovolenka vo Florencii.               

               Kam pozrieš......

             Vo Florencii niet kam ujsť. Michelangelo, Giotto, Botticelli a ďalší a ďalší a ďalší.... Vo Florencii niet kam ujsť. Potkýnaš sa o artefakty, kvôli ktorým inde stavajú osobitné múzeá. Neprišli sme tu však preto, aby sme pred nimi utekali, ale pre to, aby sme sa s nimi stretli. A ani nie pre to, aby sme na každé z týchto stretnutí čakali hodiny a hodiny v nekonečných radoch. Milujem globalizáciu. Zopár kliknutí na internete niekoľko týždňov pred dovolenkou a v rukách držíme vstupenky do Galérie Akadémie, Uffizi aj do Galérie Palatino. Nie všetko ide tak hladko. Rad do Il Duomo musíme vystáť. Ani to však nie je neprekonateľný problém. Stačí, ak sa do radu postavíme pol hodinu pred otvorením dómu. Postojíme si v ňom hodinku a neskôr už môžeme len blahosklonne ľutovať tých sedmospáčov, ktorí sa doň postavili o pol dvanástej, aby sa dnu dostali tak okolo pol tretej.

           Vráťme sa k však k Michelangelovi. Nemám ambíciu zostaviť bedeker. Ale Dávid... O Dávidovi nemožno nenapísať. Rovnako ako o ňom nemožno nič zmysluplné napísať. Ja viem, že ho každý videl na fotografiách nespočetnekrát. Aj ja. Ale je to asi tak, ako keby ste čítali traktáty opisujúce vôňu ruže a potom raz privoňali. Aj keby všetko ostatné, čo sme za tých zopár dní vo Florencii videli, počuli, jedli, pili, nestálo za nič, po niekoľkých desiatkach minút v prítomnosti tejto sochy, by to aj tak nič neznamenalo. A nič na tom nezmení ani to, že obľúbená hra turistov a strážcov múzea - Prichyť ma, ak to dokážeš - sa tu hrá vlastne nepretržite. Výkriky: No photo! sa miešajú s bleskami fotoaparátov a šťukaním mobilov. Občas sa situácia vymkne zpod kontroly, šťukanie mobilov vytvorí jedinú zvukovú vlnu, zúfalá moletka v uniforme zaúpie z posledných síl „No photo!" a rozhodí zúfalo rukami. Odmení ju uznanlivý smiech, niekto zatlieska a šťukanie mobilov neustane.  

             Uffizi. Botticelli, Leonardo da Vinci, Raffaello, Tiziano.... Presila mien, tvárí,  jednoducho priveľa. Po dvoch hodinách zmysly otupejú a Juraj s Roxankou začínajú vyjednávať o tom, kedy odídeme. Ani nekladiem veľký odpor. Navyše, celkom kacírsky (či barbarsky?) priznávam, že nie som ochotná upadať do vytŕženia na každým kusom pomaľovaného plátna, len preto, že ho pomaľovali pre 500 či 600 rokmi.  

            Strechy, kupoly, Ghibertiho bronzové dvere na Baptistériu, všade na nás číha renesancia, mramor, Mediciovci a ten Michelangelo, ktorému Florencia bola dobrá len dovtedy, kým ho nezavolal Rím. Keď odchádzate, stále máte pocit, že Florenciu ste „uzreli iba skulinou"

   

            Turisti alebo kurčatá na ošklbanie?

               Takýmto expresívnym výrazom označil rozhorčený starosta Florencie prístup poniektorých obchodníkov a majiteĺov reštaurácii k turistom. Dodal ešte , že „toto musí skončiť" a hneď nato slávnostne uviedol do prevádzky drevenú búdku na Piazza della Signoria, v ktorej si turisti môžu načapovať pitnú vodu, aby nemuseli platiť „dve eurá za fľašu". K stánku  teda vedie jeden z ďalších nespočetných turistických radov, čo bolo dostatočne presvedčivým dôvodom, aby sme radšej trpezlivo skúšali, či „to" skončilo alebo nie. Teraz neviem, Pollitrová fľaša minerálky za euro osemdesiat znamená, že už to skončilo, alebo že všetko, napriek drevenej búdke, zostalo pri starom?

                 Florencia je po Ríme druhým turisticky najnavševovanejším miesto Talianska. Treba priznať, že reštauratéri, alebo aspoň čašníci vo Florencii veľmi dobre vedia, že o zákazníkov nikdy mať núdzu nebudú, a preto sa kvôli nim nie je potrebnú ktovieako vyšaľovať. To platí predovšetkým pre kaviarne a reštaurácie na turisticky najnavštevovanejších miestach. Úroveň obsluhy je v nich porovnateľná s tou, s ktorou sa stretnete na Slovensku. Dobrá, ujde, nanič.

                 Hlboký dojem na nás urobilo stretnutie s prívetivosťou florentských kaviarní už prvý večer. Piazza della Repubblica neskoro večer. Dieťa sa práve stalo šťastnou majiteĺkou lietajúceho „svietitka". My vyberáme stôl v najbližšej kaviarni tak, aby sme ju mali pri pobiehaní za jej džadíkom pod dohľadom. Ešte sme ani neusadli, keď nás čašník zastavuje otázkou, či budeme jesť, alebo len piť. Stoly sú totiž v týchto kaviarňach prestreté na tieto účely rozdielne a výnimky, ako sme zistili, neexistujú. Toto je jediný stôl, odkiaľ vidíme na Roxanku, a preto, samozrejme, budeme aj jesť. Zdá sa však, že sme ešte nevyhrali. Čašník nás v zjavnom odhodlaní ubrániť svoj prestretý stôl informuje, že kuchyňa funguje len do jedenástnej. Veď dobre. Máme ešte dvadsať minút a my si vyberieme niečo jednoduché.  Definitívne sa usádzame. Môžeme si teda objednať?

                 Tak, dobre, môžeme objednávať, s okázalou nevôľou to čašník vzdáva. Ale, aby  sme si nemysleli, že s ním predsa len vybabreme, nekompromisne zavelí: „Ale najprv objednáme jedlo!"

                 Prestávam sa baviť, zakuknem na Roxanku, ktoré lieta za svojím lietajúcim svietitkom ako v tranze, a s najväčším sebazaprením si objednám výber toskánskych syrov s karamelizovanými hruškami. Tak, teraz môžeme už aj piť? Áno, teraz si už môžeme objednať aj pitie.

                 Syry prišli, Jurajovo pivo prišlo, aj minerálky sú still, len to víno, ktoré priniesol mne je na Moscato príliš svetlé. Aj vonia inak a je „kvašne jak jid". Toto nemôže myslieť vážne!

                 Tak, náš vľúdny čašník je tu znova. Iformujem ho o tom, že toto nie je Moscato. Zbytočne. On to predsa vie. Oni totiž Moscato nemajú, takže mi ho logicky nemohol priniesť. Vysvetľujem mu, že to, čo mi priniesol, som si neobjednala. On mi vysvetľuje, že toto je dobré víno. Toto nemá zmysel. Vysvetľujem mu znovu, že som si toto dobré víno neobjednala a nech si ho teda toto dobré víno odnesie. Tak, teraz už môže byť spokojný. Pri stole prestretom pre jedlo budem len jesť.

                   Je samozrejmé, že po tomto veľkolepom zážitku, by nás máločo vo florentských kaviarňach a reštauráciách vyviedlo z rovnováhy. Možno len  tri a štvrť hodinové čakanie v kaviarni na Piazza della Signoria, kam sme zašli, aby sme pre prehliadkou Uffizi niečo zahryzli, a neustále ubezpečovanie, že už sa to nesie. Nakoniec sme odišli bez jedla, ale ešte pri platení nám pripomenuli, že by nám to caprese predsa len chceli priniesť. Poďakovali sme sa, zaplatili za pitie, spomedzi ktorého stojí za zmienku Jurajova tretinka piva za 13 eúr a pomysleli sme si, že táto kaviareň pre troch nespokojných zákazníkov zo Slovenska nezahynie.  

               Bolo by však nespravodlivé nespomenúť inú tvár tejto stránky Florencie. Mám na mysli skutočné reštaurácie. Tie ktoré sú častokrát otvorené len v čase večere. Sú zastrčené v bočných uličkách, označenie majú často nenápadné a nájdete ich v podstate len podľa turistických sprievodcov. Rezervovať si stôl vopred, je takmer nevyhnutné. Keď ste však už vynaložili tú trochu námahy, čaká Vás odmena v podobe dokonalého gastronomického zážitku. My sme si vybrali dve z takýchto reštaurácii, obe orientované na toskánsku kuchyňu, a ani jedna nás nesklamala. Žiaden Cézar šalát, obsluha pozorná a zároveň nevtieravá, jedlo skvelé. Je samozrejmosťou, že vám čašník poradí pri výbere jedla a vysvetlí vám, čo tie malebné názvy jedál skrývajú. Žiadne s kamennou tvárou prednesené otázky: Chutilo vám? pri ktorých je v podstate jedno, čo odpoviete.

               Druhou z takýchto večerí sme sa s Florenciou rozlúčili. Naša cesta do Florencie skončila tak, ako sa začala. Témou GPS. Pretože zmätený príchod mal každý z nás ešte v živej pamäti, Jurajovi nezostalo iné, ako podvoliť sa. Išli  sme podľa značiek. Ako za starých čias.   

                        

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?