„Prepáčte, teta.“

Autor: Iveta Rajtáková | 18.2.2012 o 6:32 | (upravené 18.2.2012 o 6:39) Karma článku: 9,84 | Prečítané:  1801x

               V tomto blogu použijem slovo cigánča. Ospravedlňujem sa všetkých, ktorých takéto označenie uráža. No výraz „malý rómsky chlapec", ktorý by mohol byť jeho ekvivalentom je taký sterilný, že ním nemožno označiť nič naozaj živé. Ale toto je môj pohľad na vec, ovplyvnený tým, že väčšiu časť môjho života bol výraz „cigán" legitímny.  

              Piatkové popoludnie na parkovisku medzi Dargovom a Hiltonom. Miestni vedia, že toto je to správne miesto a čas, v ktorom takmer naisto natrafíte na cigánčatá pobiehajúce medzi práve zaparkovanými autami. Nestihnete ani otvoriť dvere, už vám pri aute drmolia ako verklík svoje prosby o korunky, či čo vlastne teraz, v ére eura pýtajú. Neviem to celkom presne. Nikdy ich nepočúvam. Ako verklík, presne ako oni, opakujem, že im nič nedám, a nech mi dajú pokoj. Deti sa mi najprv líškajú, potom, keď pochopia, že nadarmo a zadarmo, pritvrdia a vyprevádzajú ma nadávkami.

              Aj dnes. Nestihla som ani zaparkovať, keď sa pri aute objavila kapucňa a v nej malá počerná hlávka. Sentiment bokom, upozornila som svoje dieťa, ktoré takéto  situácie ešte stále vyvádzajú z rovnováhy, že je tu žobravé cigánča, otvorila dvere a nahodila svoju hraciu skrinku ktorá hrala dookola: nedám ti nič, nedám ti nič.

             Pri zvukoch takéhoto dueta - cigánča niečo drmolilo, ja som opakovala jasne a zrozumiteľne svoje „nie" som zavesila na Roxanku svoju kabelku a vybrala z kufra auta jej školskú tašku. A to decko nie a nie prestať. Zabuchla som kufor a už ma to dosť nebavilo. Už len bolo treba vysvetliť tej hlave v kapucni, že tu skončila.

             „Nič ti nedám! Počul si? Prestaň si dookola niečo hundrať! Aj tak ti vôbec nič nerozumiem!"

             Úloha splnená, už môžem odísť.

             „Prepáčte, teta."

             Dóóófrasa! A toto je čo - nové triky?! Hlúpe decko, teraz mi už máš nadávať! Nepovedali ti? Všetko jedno, vyberiem peňaženku a vysypem z nej všetky mince, ktoré v nej mám. Kapucňa poďakuje, malé rúčky sú plné rôznofarebného kovu a malé nôžky sa rozbehnú za roh, kde  presypú svoj úlovok do veľkých rúk. Asi by som sa mala pohoršovať, ale v tejto chvíli je mi to dosť jedno.

             Pointu nečakajte. Je to len krátky príbeh jedného piatkového popoludnia. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Dokonalosť bokom, treba sa dohovoriť - Fenomén bratislavskej viacjazyčnosti

Či človek prežije - vojnu, koncentračný tábor, vyhnanstvo -, záviselo často aj od toho, či ovláda jazyk, hovorí Jozef Tancer, autor knihy Rozviazané jazyky

EKONOMIKA

Daň z nehnuteľností narástla. Kde ľudia platia najviac?

V Novom Meste nad Váhom zaplatia ľudia na daniach až o 330 percent viac ako vlani.

KULTÚRA

Pixar nikdy nedobehneme, ale máme iné prednosti, hovorí autorka Lichožrútov

Drž sa ľudí, ale drž sa od nich ďalej! Pravidlo jeden pre ponožkožrúta.


Už ste čítali?