Šťastní ľudia

Autor: Iveta Rajtáková | 20.6.2012 o 8:40 | Karma článku: 7,31 | Prečítané:  1018x

        Neskoré sobotné popoludnie nás zastihlo na ceste z Košíc do Vranova. Výnimočne, takmer po dvadsiatich rokoch, zvolili sme cestu cez Herľany. Miestni vedia, že to znamená dlhé, predlhé kilometre po ceste neúnavne sa vinúcej cez nepreniknuteľný tmavý les. Cesta, akoby sama chcela splynúť s lesom, postupne sa rozpadá, ponechaná svojmu vlastnému osudu. Kľukatíme sa vlastne dvakrát. Raz nás vedie cesta, raz slalomujeme po nej samotnej, aby naše auto bolo použiteľné aj keď sa budeme vracať.    

         Po asi dvadsiatich minútach les ustúpi a my máme pre sebou dedinku Banské. V tomto čase bez viditeľných známok života. Za ňou sa pred nami otvára nádherná scenéria, les síce lemuje cestu po oboch stranách, ale v úctivej vzdialenosti, aby nebránil výhľadu na krajinu. Pokojnú a zabudnutú, len zopár kilometrov od dvadsaťtisícového mesta.

          Po niekoľkých kilometroch cesta vchádza do dediny Vechec. Na začiatku -rómska osada. Na rozdiel on iných zvyčajne vyčleňujúcich sa aj svojim umiestnením mimo mesta alebo dediny, táto sa rozprestiera tak nezvyčajne, priamo po oboch stranách hlavnej cesty. Zrazu sme teda v centre jej života.

         Domy, murované, schátrané, aj ako-tak udržiavané. V oknách domov, na dvoroch, na ceste, plno ľudí. Starých, mladých, detí. V oknách, či opretých o plot, pozorujúcich dianie vonku. Postávajúcich v hlúčikoch na okraji cesty, alebo sediacich pri jednoduchých stoloch vo svojich dvoroch. Mnoho detí. Pobiehajúcich z dvora do dvora, prevláčajúcich na rukách menšie deti, hrajúcich sa. A psy. Nasledujúce dospelých, či deti, bežiace na ceste, či zúrivo brešúce okolo nášho auta.

            Zrazu som si uvedomila, že tento obraz nevyvoláva vo mne pocit biedy, ale šťastia. Jednoduché šťastia. Sotva som si ho uvedomila, obrátila sa ku mne Roxanka s úsmevom:

           „Títo ľudia vyzerajú šťastne."        

          V tej chvíli som bola skutočne rada, že s nami nie je Juraj, pretože by nepochybne zabil čaro tejto chvíle rečami o sociálnych dávkach a podobných veciach. Juraj je totiž dospelý a vníma veci v súvislostiach, v ktorých ich dospelí neomylne vidia.

          No Juraj s nami nebol. Prikývla som:

          „ Áno sú šťastní."

          Nasledovala tá vzácna chvíľa, keď si dieťa nemusí dávať pozor, či sa svojimi názormi nevymyká z radu svojich rovesníkov, ktorí si osvojujú správne videnie sveta dospelých a náš rozhovor prešiel do úrovne vzťahu štastia a peńazí, zablúdil k úvahám o tvorivosti ľudí, ktorí nič nemajú a podobným témam, ktoré majú svoje miesto medzi oblakmi. Jednoducho, dokonalá pohoda.

         Keď som neskôr večer telefonovala s Jurajom, zmienila som sa okrem iného aj o tomto zážitku.

                 „Aký je dátum? Boli sociálne dávky?" opýtal sa.   

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?