Traja ľudia v aute. Rodičia a ich jediné dieťa. Auto sa prediera snehom zasypanou cestou. Napravo les, naľavo les, vpredu les, vzadu les. Jeden z rodičov nadáva na chvíľu, keď druhému z nich napadlo, že by mali odbočiť z hlavného ťahu a zažiť trochu dobrodružstva na ceste pomedzi zasnežené kopce. Druhý z rodičov sa zľahka, ale nie tak zľahka, aby sa to dalo prehliadnuť, zabáva na takmer tragickom rozpoložení vodiča. Dieťa sleduje les, či nezazrie lesného tvora, ktorý nestihol ujsť dostatočne ďaleko od auta bojujúceho s hlasným bojovým pokrikom so vzpierajúcou sa snehovou prikrývkou cesty. Lesné tvory sú dávno kdesi mimo dosahu očí dieťaťa i revu auta. Zostali tu po nich len stopy na snehu.
„To sú čie stopy, tie ktoré vyzerajú ako srdiečka?" obráti sa dieťa na rodičov, bez toho, aby otázku adresovalo konkrétne niektorému z nich.
Rodičia, nechajúc ľahkú nevôľu ľahkou nevôľou aj ľahký úsmev ľahkým úsmevom, odpovedajú ako jeden:
„To sú..," a vtom to príde. Jin a jang sa od seba odtrhnú, dve strany tej istej mince sa oddelia, z pralátky vzbĺkne oheň a oddelí sa voda. Nebo sa oddelí od zeme a vytvorí sa medzi nimi obrovská priepasť.
„ Prasačie paprče."
„ Diviačie kopýtka"
A tým je povedané všetko.