reklama

Ukrajina - demytologizujúce písačky o ceste tam a späť

Dávno som chcela napísať o veselých príhodách z krátkych ciest k nášmu východnému susedovi. Ale až keď ma iný článok na blogu rozosmial takmer k slzám, povedala som si, že prispejem aj ja svojou skromnou troškou k všeobecnému veseliu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (14)

O predsudkoch poniektorých mojich blízkych voči všetkému, čo je na východ od našej prekvitajúcej demokracie a o ich rozptýlení cestou do Ľvova som už raz písala (Do zaspatěho mesta po rozbitých cestách). Ukrajina, presnejšie Ľvov (áno, áno, viem, že práve toto mesto nie je ukrajinské v tom najrýdzejšom zmysle slova), nás očaril natoľko, že sme sa doň vrátili ešte ďalšie dva razy. Každá ďalšia cesta pridala k obrazu, ktorý v našej mysli o Ukrajine vznikol, nové farby.

Národné sebavedomie 

Keď sme sa v roku 2012 do Ľvova vrátili, už to nebol výlet na otočku. Naplánovali sme si predĺžený víkend a vybrali sme trasu. Už žiadne zabité poľské cesty. Hraničný priechod Ubľa a cesta medzinárodného významu vedúca cez Užhorod až do Ľvova a potom ešte ktovie kam. Je síce o viac než sto kilometrov dlhšia, ako keby sme išli po iných cestách, nakreslených v rôznych mapách tenšou čiarou, ale istota je istota. Prečo sme sa o rok neskôr nedržali tohto osvedčeného postupu, je mi dodnes záhadou. Ale o tom neskôr. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Do Ľvova sme dorazili podvečer 24. augusta. Niečo je inak. Čím bližšie k centru, tým jasnejšie bolo, že sa toto nie je obyčajný piatok a ľudia vo vyšívaných košeliach, voľne sa pohybujúci po uliciach, nie sú turisti, ktorí rozhodli navštíviť jeden z klenotov svetového kultúrneho dedičstva. Ešte zrozumiteľnejší signál vydali policajné zátarasy na každej odbočke, ktorou sme sa snažili dostať k hotelu v samom srdci Ľvova. Nakoniec,vyhýbajúc sa hustnúcemu davu na ceste, policajtom, aj miestnym premoženým popoludňajším slnkom, či ktovie čím iným, ležiacim krížom cez cestu, sme dorazili na miesto. 

Deň nezávislosti, to bol ten deň nášho príchodu. Štátny sviatok. Deň, kedy si hádam všetci Ukrajinci od dojčiat po starčekov odoberajúcich sa na pravdu božiu, oblečú typické vyšívané ukrajinské košele, vyberú na Rynok a striehnu na heslo:"Slava Ukraini!", aby mohli zborovo odpovedať: "Ukraini Slava" alternatívne " Herojam Slava!". A keď hovorím všetci, mám na mysli naozaj všetkých. Aj násťročné čajočky, ktorých blúzku s typickou ukrajinskou výšivkou dopĺňa sukňa v dĺžke "ledva zadok zakryje", aj mladých mužov sediacich na terase päťhviezdičkového hotela v rifliach od Galliana. Heslo sa ozýva z pódia, na ktorom prebieha oficiálny program, v predzáhradkách početných reštaurácii, či na hociktorom inom mieste. Ktokoľvek zavelí, odpoveď zakaždým zahučí zo všetkých strán. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Áno, oslavy Dňa nezávislosti na Ukrajine, stojí za to zažiť. Aj preto, že Vám vnuknú myšlienku, či by ste niečo podobné mohli zažiť doma...

Sebauvedomenie 

Niečo je inak ako naposledy. Viac hotelov, viac reštaurácii, viac obchodov z typickými (aj netypickými) ukrajinskými suvenírmi, módne butiky. Menej srdečnosti. Ceny výrazne vyššie ako pred tromi či štyrmi rokmi. Ponuka typických ukrajinských jedál sa unifikovala. Áno, vareniky dostanete, aj keď v počte na jednu porciu badateľne zredukovanom. Aj boršč. K nakladaným hubám sa nám však už dopracovať nepodarilo. 

Cesty

Čert nikdy nespí, hovorieva moja mamka. Keď sme sa vybrali v roku 2013 do Ľvova tretí raz, pripadali sme si už vo svojej bezhraničnej nadutosti ako odborníci na tento kúsok Ukrajiny. Trest za našu spupnosť nedal na seba čakať. Známa cesta do Užhorodu. A známa križovatka, kde smerová tabuľa ukazuje, že do Ľvova je to 120 kilometrov. Treba odbočiť doľava. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"Len 120 kilometrov. Nemalo to byť 260?" zisťujem u hlavného logistu, či má našu cestu pod kontrolou. 

"Je to dvesto šesťdesiat kilometrov po NAŠEJ ceste. Toto je nejaká ich miestna komunikácia," Juraj pokračuje plynulou jazdou doprava. Po niekoľko sto metroch sa otáčame. Stodvadsať kilometrov oproti dvesto šesťdesiatim je príliš veľké pokušenie, aby nepripravilo o súdnosť aj dvoch, na prvý pohľad príčetných ľudí, za ktorých sa ja aj môj muž hrdo považujeme. Aspoň uvidíme nový kraj. A žiadna cesta nemôže byť taká zlá, aby sme tam prišli neskôr ako po ceste viac než dvakrát takej dlhej, hoci aj kozmického významu. Prvých dvadsať - tridsať kilometrov nás optimizmus neopúšťa. Kvalita cesty sa sa síce postupne znižuje, ale nie je to nič, čo by sme nepoznali z niektorých ciest východného Slovenska. Postupne sa mení charakter domov v dedinách, cez ktoré prechádzame. Oproti tým, ktoré sme vídali na našich predchádzajúcich cestách a porovnateľných s podobnými na Slovensku, míňame tentokrát už na prvý pohľad menej honosné obydlia. Presnejšie, biednejšie. Ten rozdiel je taký do očí bijúci, že zaujme aj naše dieťa, ktoré sa zvyčajne na zadnom sedadle auta venuje počúvaniu hudby a nič okolo seba nevníma. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"Takmer v žiadnom dvore nestojí auto," prehovorí užasnuto. 

Má pravdu. Zopár prastarých Moskvičov a Žigulíkov v tomto kraji zrejme odlišuje chudobných od ešte chudobnejších. 

Početnosti tohto vozového parku zodpovedá aj hustota premávky. Napriek tomu sa cesta postupne rozpadáva. Nakoniec sa zmení na dva rovnobežné pásy, ktoré od seba oddeľujú a ohraničujú ryhy také hlboké, že obavu, že by sa koleso auta ocitlo v jednej z nich, radšej ani jeden z nás nevysloví. Pohybujeme sa rýchlosťou okolo dvadsiatich až tridsiatich kilometrov za hodinu a očami sa zúfalo snažíme dovidieť po najkrajnejší bod na obzore, v nádeji, že uvidíme niečo povzbudzujúce. Nič. 

Po nedefinovateľnom časovom úseku vchádzame do akéhosi mesta. Kvalita vozovky sa mierne zlepšuje. Už pripomína aspoň to, čomu u nás hovoríme tankodrom. 

Mesto je dostatočne veľké na to, aby smerová tabuľa na prvej väčšej križovatke ukazovala kade sa ide na centrum. Kade sa ide na Ľvov, neukazuje nič. Predpokladáme teda, že nemáme opustiť priamy smer a pokračujeme rovno. Po kilometri či dvoch, keď cesta opäť stráca kvalitu tankodromu, začíname pochybovať o správnosti našej voľby. 

Zrazu neveríme vlastným očiam. Oproti nám po ceste ženie pastier stádo kráv. Pripomenie mi to sedemdesiate roky, keď sme pri návštevách príbuzných v dedinke, kde nemali založené družstvo, kľučkovali medzi kravami idúcimi na pašu či z nej. Kravy sa našou prítomnosťou nijako nedajú vyrušovať a nemienia sa ani obťažovať tým, že by sa nám vyhli. Vyhýbame sa my, obviňujúc sa navzájom, kto môže za to, že sme zvolili tento smer a tušiac, že si slalom uprostred početného hovädzieho dobytka užijeme ešte raz, keď sa budeme vracať a hľadať správnu odbočku na ˇ"Ľviv". 

Ani druhý kontakt so stádom nemal pre naše auto devastačné následky. Vraciame sa tam, kde sme zazreli odbočku na centrum a opäť si užívame luxus tankodromu. Pred jednou z menších križovatiek zazrieme smerovú tabuľu. Ľvov doľava. Prefíkané. Odbočka je vyznačená len z jedného smeru. Nasledujeme smer na značke. Prepletáme sa pomedzi akési budovy, zrejme výrobné haly. Cesta definitívne mizne, pred nami je povrch pripomínajúci niečo medzi mesačným povrchom a zmenšeným modelom pahorkatiny. Väčšina kráterov je však zaliata vodou, takže odhadnúť ich hĺbku je nemožné. Niekoľko desiatok metrov pred nami sa pohybuje akési nákladné auto. Nakláňa sa na jednu a druhú stranu, zmenšuje a zväčšuje sa, podľa toho, do akej priehlbiny vhupne. Zrejme sa pohybujeme predsa len o niekoľko kilometrov rýchlejšie ako on, pretože sa približujeme. Auto sa nebezpečne nakláňa na jednu a druhú stranu a my v opačnom smere slalomujeme za ním, v obave že raz to neustojí a prekopŕcne sa. Nakoniec sa rozhodneme obísť ho širokým oblúkom. So šťastím, nezapadnúc do žiadnej z miestnych mariánskych priekop, podarí sa nám nielen vyhnúť pripučeniu akýmsi gruzovikom ale aj naraziť opäť na starú dobrú dvojkoľajku. 

Mesto sme nechali za sebou. Zmizli už aj dediny. Trmácame sa už niekoľko hodín, koniec v nedohľadne. Široko - ďaleko sme na ceste sami. Dookola kopce. Práve sme sa vyškriabali na jeden z nich. Pred nami na ceste - železná závora! Neveriacky pozeráme striedavo pred seba a na seba. A teraz čo? Tu cesta končí? Vraciame sa? VRACIAME SA? 

Panebože a to je zasa čo?! Z búdky vedľa cesty vychádza uniformovaný chlap zo samopalom. Uprostred šírošírej prázdnoty ukrajinskej krajiny sme sami na akomsi neznámom kopci, vydaní, spolu s našim dieťaťom, napospas akémusi chlapovi so samopalom. Bolo nám treba sa tade trepať! Bolo nám treba trepať sa na Ukrajinu! Bolo nám treba ťahať so sebou naše decko! Sedíme ako prikovaní a čakáme. Pýta sa kam ideme a pýta si pasy. Poprezerá, vráti. Nenáhlivo odkráča k závore a zodvihne ju. Môžeme pokračovať. Prejdeme, závora sa za nami spustí. 

Pokračujeme nezmenenou rýchlosťou a opäť nás najviac zamestnáva snaha udržať kolesá auta na vyčnievajúcich zvyškoch po ceste. Odkedy sme odbočili na našu skratku, prešli viac než štyri hodiny.

"Po tejto ceste chodia len šialenci, vrahovia, drogoví díleri a pašeráci zbraní," prehodi zúfalo Juraj. V tej chvíli ešte nemôže tušiť aké prorocké slová vyslovil.

Pokračovanie nabudúce.

Iveta Rajtáková

Iveta Rajtáková

Bloger 
  • Počet článkov:  152
  •  | 
  • Páči sa:  45x

Som Iveta Rajtáková. To podstatné, čo sa dá o mne povedať. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáSlužbyPoézia alebo pocta SufenoviSvet nie je children friendlyVideli smeVeci verejnéSvet, v ktorom žijemBoli sme v...SúkromnéZ iného sveta

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu