Už to začalo
Narodí sa mi dieťa. Guľkám sa mesiace so stále väčším bruchom, ktoré sa mi zdá prekrásne a nútim Juraja, aby ma s tým mojim prenádherným bruchom fotil. Keď sa mu zdá, že tých fotiek už máme dosť, fotím sa sama v zrkadle. Hlavu mi síce na fotke nevidieť, ale hlava predsa dôležitá nie je. Hlavu som mala, aj mať budem, ale to nádherné, čo ma robí podobnou hrošici, mám požičané nakrátko.
Pri pravidelných kontrolách uvádzam doktorku do pomykova, odpoveďou „ Dobre " na otázku „ Ako sa cítite ? ". Asi by sa patrilo na niečo sa posťažovať, ale ja si neviem vymyslieť nič, kvôli čomu by stálo za to, aspoň trochu poskučať. Toto obdobie by som asi neskôr mala opisovať slovami „ čo som sa natrápila, kým som ťa vynosila ", ale pravdou je, že som nikdy predtým nebola taká šťastná.
Prvé dni
Pred piatimi dňami sa mi narodilo dieťa a ja sa vraciam do práce. Vďaka Jurajovmu zamestnaniu, ktoré mu umožňuje mať dlhé dni voľna. Domov sa vraciam podľa hladu malého bába. Môj život plynie ďalej v presne ohraničenom priestore medzi dieťaťom sa prácou. Presne tak, ako som si to predstavovala. Všetko funguje tak ako má a Roxanka sa pokojne prespinká prvými mesiacmi života. Dokonalé šťastie.
Po niekoľkých mesiacoch
Už neodbieham z práce. Naučila som sa prebytky ukladať do mrazničky. Ani bábo už nespinká toľko, ako predtým. Našlo si svoj denný režim. Vstáva so železnou pravidelnosťou medzi štvrť a pol piatou a spokojne sa ukladá na spánok okolo ôsmej. Môžem ho nakŕmiť a byť s ním tri hodiny ešte pred tým, než odídem do práce.
Nasledujúce roky sa nič podstatné nemení. Dieťa je so mnou v každej chvíli, ktorú nestrávim v práci. Kam nemôže ísť ona, nejdem ani ja. Nemôžem. Nechcem. Nenapadá ma nič, za čo by som chcela vymeniť príležitosť byť s ňou, pretože tie chvíle ma robia neopísateľne šťastnou.
Po piatich rokoch
Roxanka má 5 rokov a 5 dní a ide do školy. Škôlka, aj keď len na niekoľko mesiacov, nebol dobrý pokus. Tešíme sa, ona aj my. Malý problémik. Jedlo. Roxanka je produktom výchovy, pri ktorej si rodičia povedali, že vlastných nemilých zážitkov s jedlom, typu „ musíš jesť všetko zaradom " svoje dieťa ušetria. Do tohto konceptu školská jedáleň nezapadá. Máme šťastie. Natrafili sme na dobrú školu. Môžem dieťaťu, variť a dávať do školy vlastné jedlo aj vlastnú mikrovlnku. Mali sme šťastie.
Neskôr
Roxanka sa vzhliadla v krasokorčuľovaní. Niekoľkokrát do týždňa vstávam o piatej , aby moje dieťa mohlo vstať v najneskoršom možnom čase na tréning o šiestej. Opatrne ju budievam, obliekam, učešem a nekonečne obdivujem, keď o niekoľko minút už na ľade v niekoľkostupňovom mraze točí piruety, skáče a padá a znovu skáče. A ona zasa obdivuje tých, ktorých ráno pred šiestou vídame so športovými vakmi pri plavárni, pretože „ to musí byť hrozné, tak skoro ráno vojsť do takej studenej vody ".......... Dokonalá pohoda.
Po desiatich rokoch
Moje dieťa chodí do šiesteho ročníka. Už nevstáva o pol piatej a dokonca sa vie cez víkend, keď vstane skôr ako ja, zaobísť bez toho, aby ma zobudilo. Rieši matematické olympiády, recituje, tancuje a maľuje, a občas ju možno začuť v rozhlase alebo v telke. Na rozdiel odo mňa sa každé ráno učeše a keď sa jej chce, vie sa premôcť a zje aj iné, ako jej najobľúbenejšie jedlo. Občas sa cítim previnilo, či som toho šťastia niekde trochu neukradla a niekomu nechýba...
Záver
Tak, a teraz je všetko jasné. Desať rokov fuč a obeta nikde. Namiesto toho sebecké šťastie. Nevyzerá to dobre. Čas sa kráti, dieťa rastie a matka nie a nie sa rozhýbať. Ako to dofrasa, iní rodičia robia, že tu nič - tam nič, a už sa obetovali.
Možno ešte nie je všetko stratené Možno by som mala stáť v zime holá na mraze, alebo strčiť prst do ohňa a držať ho tam, až kým mi nenavrú pľuzgiere. Alebo vopchať prsty do zárubne a poprosiť Juraja, nech zavrie dvere. A myslieť pri tom na moje milované dieťa. Potom by som už bolo tak, ako to má byť. Roxanka by o tom mohla na Deň matiek napísať sloh a ja by som jej to mohla neskôr, pri vhodných príležitostiach pripomínať a vyžadovať patričnú vďačnosť. Bola by som obetavá matka.
