Mladí rodičia, a ich, možno trojročný, syn. Čakajú na chodbe polikliniky na vyšetrenie, či malej slečne v bezpečí mamkinho bruška nič nechýba.
Pristaví sa známa. Pani v stredných rokoch je rada, že vidí „malého". Po niekoľkých zdvorilostných vetách prehodených s jeho rodičmi, sa jej pozornosť uprie práve naňho:
„Máš peknú čiapku. Dáš mi ju ?" zaútočí bez prípravy. Chlapča vypleští oči a nezmôže sa v tejto chvíli už na nič iné.
„Dáááj," nevzdáva sa pani. Drobec pochopil, že treba vyjadriť rozhodný postoj a vehementne zakrúti hlavu. Nevydá ani hlások, ale v tejto situácii sa mu to ani nedá zazlievať Asi ešte nezažil, že by od jeho rodičov pri náhodnom stretnutí, ľudia, ktorých sotva poznajú, žiadali kusy oblečenia. Nemožno sa preto čudovať, že ho takáto bizarná žiadosť obrala o reč.
„Ja ti dám svoju. Vymeníme, dobre?" skúša sa pani úskokom dopracovať k šiltovke malého chlapca. Ten sa rozhodol vytiahnuť do boja o svoju čiapku ťažšie zbrane. Opäť dôrazne pokrúti hlavou a teraz už pridal k tomuto výrečnému gestu aj neartikulovaný, ale o tom jednoznačnejší zvuk rozhodného odporu. Keď sa zdalo, že sa ten záhadný zvuk už-už premení na zúfalý plač, milá teta sa čiapky vzdala.
Chlapiatku viditeľne odľahlo. Vypýtalo si od mamky čokoládu a s chuťou sa do nej pustilo. Osudná chyba. Pani Známa zacítila novú príležitosť. Tentoraz si strategicky prisadla priamo k nemu a zaútočila o tom nebezpečnejšie:
„Dáš mi trochu čokolády ?"
„Už je to tu zasa!" Zúfalý pohľad mladého muža hovorí za všetko. Čokoládu si oboma rúčkami pritlačí na hruď a odhodlane čaká, čo bude nasledovať.
„Ja ľúbim čokoládu, dáš mi odhryznúť?" doráža čoraz nebezpečnejšie pani, ktorej najväčšou životnou vášňou je zrejme oberať malé deti o ich čiapky a sladkosti.
Chlapček zovrie čokoládu prštekmi ešte pevnejšie a povzbudený minulým úspechom spustí bez okolkov tichý, ale predsa len plač. Pani vstáva.
„Čo je taký hanblivý?" obráti sa mierne vyčítavým tónom na rodičov.
„Nebýva taký", ospravedlňujú sa jeden cez druhého, „inokedy ho ani nemožno zastaviť".
Chlapček pozoruje nebezpečnú pani z bezpečnej vzdialenosti a jeho pohľad dáva zrozumiteľnú odpoveď:" Ty si nejaký divný týpek, milá pani. Najprv mi chceš zobrať čiapku, potom čokoládu a ktovie, na čo si ešte brúsiš zuby. Po tom všetkom si vážne myslíš, že sa s tebou budem rozprávať?"
Pani však už drobcovi nevenuje pozornosť. Zrejme znechutená neúspechom svojich lúpežnych nájazdov na skromné poklady malého dieťaťa, rozhodne sa to predýchať prechádzkami z jedného konca chodby na druhý. Táto záživná činnosť ju však skoro omrzí a vracia sa ku svojej bezbrannej obeti skúšať šťastie znovu.
„Poď so mnou preč. Necháme tu mamku a tatíka a pôjdeme sa poflákať," láka dieťa. Aby ukázala ako vážne túto ponuku myslí, natiahne k nemu ruku. Toto zaspätkuje, pritlačí sa chrbtom k mamkiným kolenám, rúčkami hľadá vzadu čoho by sa zachytilo a dôrazne krúti hlávkou. Pani je však zjavne odhodlaná zlomiť trúfalý odpor malého človiečika a počína si teraz nanajvýš zákerne:
„Nechceš sa flákať? Čo si to za chlapca, keď sa nechceš flákať?"
Kým si môže zaskočené chlapča rozmyslieť, čo to pre jeho chlapčenskú identitu znamená, keď nechce byť flákačom, a či by z tohto hľadiska predsa len nebolo lepšie, keby sa pustilo maminých kolien a zverilo sa na milosť a nemilosť tejto divnej osobe, otvoria sa na neďalekej ambulancii dvere a pani, začujúc svoje meno, zabudne na šiltovku, čokoládu a flákanie a definitívne zbavuje malého chlapca-nechlapca utrpenia.
Ten ešte chvíľu s obavami sleduje dvere, v ktorých sa čudná teta stratila, potom im prestane venovať pozornosť, obráti sa k najbližšiemu koženkovému sedadlu a opýta sa mamy: „Prečo je to roztrhané?"