A pritom – veľa kriku pre nič. Prečo by sa vlastne mal začať človek správať po dvadsiatich, tridsiatich, či štyridsiatich rokoch inak, ako sa správal dovtedy, a ako to dovtedy nikomu nevadilo? A inak, ako sa správajú všetci ostatní?
Keď všetci chodia v lete do práce v košeli s krátkymi rukávmi (to v lepšom prípade, v horšom aj v šortkách a šľapkách), pri stole telefonujú alebo esemeskujú, na stôl vyložia peňaženku, mobil aj kľúče, prečo by toto všetko nemohol robiť predseda parlamentu?
Keď dámy chodia do práce nielen bez pančúch, ale aj v tričku bez ramienok, prečo by takéto pohodlie nemalo byť dopriate v horúcich letných dňoch aj pani premiérke?
Cirkevná slávnosť. Prvé sväté prijímanie. Deti napäté, bojace sa, aj tešiace sa zároveň. Dievčatká v nádherných šatôčkach. Vlasy povlnkované a na vlasoch venčeky a ružičky. Chlapci v oblekoch. A v botaskách........
Známy herec moderuje ples. Keď svoje odpracuje, prezlečie sa do riflí a menčestrového saka a plesuje. Medzi dámami vo večerných róbach a pánmi v smokingoch....
Svadba. Pompézna. Svadobný obrad priamo v záhrade hotela. Stoličky oblečené do bieleho saténu, kvetinový oblúk a v klietke párik holubov, ktoré čakajú len na to, kedy konečne budú môcť vyletieť na cestu domov. Prichádza sobášiaci. S igelitkou Billa. Veď sobáš nie je jednoduchá vec. Insígnie, prejav, zápisnica.
Svadobní hostia a medzi nimi psík. So slávnostným obojkom. Prizdobeným pierkom svadobného hosťa. Veď svadba je slávnostná udalosť. Psík sa na nej nemôže objaviť patrične nevystrojený. A šesťročný chlapček. Biela košieľka, takisto s pierkom. Tmavé, slávnostné nohavičky. A pod nimi - botasky ...
Dlho, veľmi dlho sa po roku osemdesiatdeväť zvyklo všetko zlé pripisovať socializmu. Kradnutie, podplácanie, neochotné predavačky, mizerné služby, deti, ktoré nepozdravia dospelým......za to všetko mohol socializmus. Minule som dokonca započula, že aj to, že si poniektorí bizarne usporiadaní jedinci balili desiatu do použitého vrecka od mlieka, je vina socializmu.
Dnes, po viac než dvadsiatich rokoch, je ťažké hodiť na socializmu botasky obuté k obleku. Nezostáva než priznať – sme národ gadžov.
Chválime sa tým, kto si vie viac a za menej peňazí urvať, a ten, kto je bezohľadný, sa v tejto dobe nazýva asertívnym. Pozorne striehneme, či sa niekto nevymyká z radu. Tých, čo si urvú viac ako my, odsudzujeme. Tých, čo si nevedia urvať, ale chceli by, odsudzujeme takisto. Míňame na to, čo je vidno a nevyhadzujeme peniaze na hlúposti. Napríklad na slušné topánky pre malých chlapcov.
A potom, keď títo chlapci vyrastú, oblečú si košeľu s krátkymi rukávmi a šortky, na stôl vyložia peňaženku aj mobil, alebo položia veniec k pamätníku pri oficiálnej slávnosti v rifliach.
Vtedy zodvihneme obočie a s opovrhnutím sa navzájom utvrdzujeme – š k a n d á l.
Čo najhlasnejšie, aby nik neprišiel na to, že nevieme, v čom je vlastne problém.