O čo ide? No o deti. O deti na prvom mieste, a len a len o deti, ktoré sú systémovo týrané štátom. Kto je to ten štát? „ Sociálky, súdy, polícia, prokuratúra, lekári."
Počkať, počkať, vlastne
„Deväťdesiatpäť percent zamestnancov tvoria ženy. Ak použijeme logiku a uvedomíme si, že na Slovensku je 50-percentná rozvodovosť, polovica z tých zamestnankýň je tiež rozvedená. Typickým pracovníkom sociálky je pritom žena krátko po škole, teda vo veku 25 až 35 rokov, rozvedená, a jej príjem je nižší ako priemerná mzda."
A sme pri koreni veci. Úrady (prinajmenšom „sociálky") systémovo týrajú deti, lebo v nich pracujú frustrované, rozvedené Ž E N Y s podpriemerným zárobkom. A čo súdy? No tam sa asi nehodí prinajmenšom charakteristika, „s podpriemerným zárobkom". Tak necháme aspoň frustrované a rozvedené. A polícia? Asi by sa ťažko podarilo vyrobiť štatistiku, podľa ktorej typickým policajtom je „žena krátko po škole, teda vo veku 25 až 35 rokov, rozvedená, ktorej príjem je nižší ako minimálna mzda." Zrejme to bude tak, že typický policajt „systémovo týra deti" lebo: porodila ho žena a/alebo sa bojí vlastnej ženy, ktorá mu vlastnoručne pripravila manuál, ako má systémovo týrať deti.
Keď sa teda podarilo identifikovať, kto to teda ten týrajúci štát vlastne je, v ponuke je ďalšia perla: syndróm matky - hrdinky. Pripomeňme si autentický a nenapodobniteľný argument:
„Ja to nazývam syndróm matky - hrdinky. V Sovietskom zväze a Rumunsku kedysi dávali štátne vyznamenania za to, že matka porodila 10 detí. Bola teda hrdinkou. Nik však nebral do úvahy rolu otca, že tú ženu aj deti musí uživiť. Bol bagatelizovaný, kým matku spoločnosť vytesnila do úlohy tej, čo stojí za sporákom a vymieňa deťom plienky. Toto komunistické vnímanie prežíva dodnes a riadia sa ním aj tí, čo rozhodujú o deťoch."
Po prečítaní tejto časti rozhovoru som si overila u troch nezávislých a dôveryhodných zdrojov (z ktorých žiadny nebol ženou, lebo tá by, zo známych dôvodov, nebola dôveryhodným zdrojom) či ešte stále žijem na Slovensku a v roku 2013. Všetky tri zdroje mi, nezávisle na sebe, túto informáciu potvrdili.
Takže skúsme, si preložiť túto fundamentálnu časť rozhovoru odkrývajúcu pôvod a dôvod „systémového týrania detí štátom" do zrozumiteľného jazyka. Deti systémovo týrajú ženy - úradníčky, ktoré nežijú ani v Sovietskom zväze ani v Rumunsku, narodili sa podľa autora tejto očarujúcej teórie niekedy medzi rokom 1978 až 1988 (v čase pádu komunizmu mali teda 1 až 11 rokov) nemôžu stáť pri sporáku a meniť plienky, lebo pracujú práve na tých týrajúcich úradoch a tie deti týrajú preto,
lebo v čase komunizmu v Sovietskom zväze a v Rumunsku dávali vyznamenania za desať detí....
Tak, čo už, aj takto vyzerá logika.
Deti. Ide len o deti o tie „systémovo týrané atď".
Vlastne, ešte aj o mužov, ktorých je „týraných toľko, ako žien", len sa o tom hanbia hovoriť. Lebo, rozdiel medzi týranou ženou a týraným mužom je zásadný. Týraná žena sa rada, spontánne a pri každej príležitosti pochváli.
Vyzerá to asi takto: Ja som týraná, ja som týraná a ty nie, bé, bé! Zavesí to na fejsbuk, nech jej všetci závidia, rozpošle esemesky, aby všetci vedeli: Tak, už sa to stalo, už je aj ona konečne týraná! Takto sa potom plnia štatistiky a popri tom, nikým nevidení a nechcení, mimo pozornosti všetkých a všetkého, živoria muži trpiaci tým „najmarkantnejším týraním mužov, aké u nás existuje". A to je:
„ Že mi niekto bráni, aby som bol s vlastným dieťaťom, hoci máme výborný vzťah. Poznáte nejaké väčšie týranie? Napíšte to úplne otvorene - ak je na Slovensku 12-tisíc rozvodov ročne s tým, že 90 percent detí pridelia matkám, za tie roky u nás musia žiť desaťtisíce detí týraných svojimi matkami. Hovorím to s plnou zodpovednosťou a som schopný dokázať to všetkými silami.....Ak matky bránia svojim deťom v normálnom kontakte s otcom, nie sú tie deti týrané?"
Zhrnuté: najmarkantnejším týraním mužov je, že nemôžu byť so svojimi deťmi, čo už o vetu nižšie nie je týraním mužov ale týraním desaťtisícov detí svojimi matkami.
A sme pri pointe celého rozhovoru aj agendy. Asi sme sa troška preriekli. Asi sme zabudli, že o deti, o tie nám len ide. Nie o mužov, ani o ženy. O deti. O ich záujem. O tie deti, ktoré sú systémovo týrané štátom Či kto je to vlastne systémovo týraný? Alebo, že by muži a deti boli jedno a to isté? O čí záujem to teda vlastne ide?
