Portrét inteleguánky

Autor: Iveta Rajtáková | 9.8.2013 o 9:23 | (upravené 9.8.2013 o 9:39) Karma článku: 6,44 | Prečítané:  770x

Celkom dobrovoľne sa priznávam. Som z tých, ktorým v rôznych životných situáciach preblesne hlavou spomienka na myšlienku, pointu, obrázok, či len zopár slov, ktoré som čítala. A aj k tomu sa priznávam, že niekedy, naozaj zriedkavo, keď ma počuje len niekto, kto ma ako-tak, ale predsa len pozná, ich aj nahlas vyslovím. Chápem, že týmto priznaním som sa definitívne v očiach väčšiny zaradila medzi inteleguánov, a úprimne povedané, nemrzí ma to ani najmenej. Naopak, pevne verím, že pre túto mienkotvornú masu bude moje priznanie dostatočným varovaním, aby v čítaní nepokračovali ďalej. Moje inteleguánske výplody za to nestoja a okrem toho, nerozumeli by im.

                   Tak a teraz keď tu zostala len hŕstka outsiderov, je načase ísť s úprimnosťou ešte ďalej. Milujem Malého princa. A to stačí. Lebo, dovolím si na tomto mieste parafrázovať ďalšiu literárnu postavu - kto vie, pochopí, kto nevie, tomu je zbytočné vysvetľovať.  

                   Stretnutie. Zopár dospelých a jedno dieťa. Príliš malé na to, aby sa dokázalo nudiť. Pred životunebezpečným vplyvom počúvania superdôležitých rečí dospelých sa múdro chráni najtypickejšou zbraňou malých detí. Nájde kúsok papiera, fixku a kreslí. Keď svoje dielko na poznámkovom papieriku dokončí, rozhliadne sa. Jej pohľad uľpie na mne. Asi vyzerám, ako človek, ktorý naliehavo potrebuje, aby ho niekto potešil.

                   „Nakreslila som ti obrázok," malá princezná podíde ku mne a podá mi práve dokončené dielko. Domček, nad ním slniečko.

                   „Krásny obrázok," zhodnotím kresbičku a ako správna dospeláčka, ktorá nikdy nie je spokojná s tým, čo má, hneď žiadam viac.

                  „Nemohla by si nakresliť aj mňa?"

                   Dieťa sa na mňa pozrie napoly pobúreným a napoly ľútostivým pohľadom. Chvíľu porozmýšľa, či jej tá nechápavá a nenásytná osoby stojí za odpoveď. Potom sa nado mnou predsa len zľutuje a povie:

                   „Ty si predsa v tom domčeku."                        

                   To je asi tak všetko, čo som chcela napísať. Už len pripojím svoj portrét. Myslím, že som sa jej celkom podarila. Osobitne ten môj odporný, sarkastický úsmev vystihla dokonale.

                   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Sulík: Ak by Kiska založil stranu, stane sa len ďalším rozbíjačom pravice

Ficova hviezda padá a teraz by sa ešte vedel zachrániť na jedno volebné obdobie, hovorí pre SME predseda SaS RICHARD SULÍK o tom, komu by vyhovovali predčasné voľby.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Kultúrna vojna sa začala, konzervatívci sa pridali k fašistom

Rozpútala sa ďalšia časť kulturkampfu.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Múdrejší ustúpi (?)

Trump sa nezdráha ísť cez mŕtvoly, trebárs aj spojeneckého vzťahu.


Už ste čítali?