reklama

Ukrajina - demytologizujúce písačky o ceste tam a najmä späť

Na prechod slovensko - ukrajinskej hranice panujú v zásade dva názory. Jeden, že bez drobného úplatku v pase na Ukrajinu ani nechoď, lebo nedôjdeš, ani sa nevracaj, lebo sa nevrátiš. (Aspoň nie tak skoro.) Druhý, je potrebné poznamenať, že menšinový až ojedinelý (možno aj jediný), že hraničné priechody sú miestom zaliatym slnkom, kde uniformovaní ukrajinskí colníci vítajú prichádzajúcich a lúčia sa s odchádzajúcimi miestnym destilátom, mávajú im so širokým úsmevom na pozdrav a temným mrakom na tomto slnečnom mieste je len arogancia ich slovenských kolegov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (28)

Na začiatok považujem za potrebné poznamenať, že všetky (alebo takmer všetky) uniformované osoby pohybujúce sa na hraničnom priechode, budú v ďalšom texte označené ako colníci, bez ohľadu na to či kontrolujú pasy, autá a či to, čo sa v nich preváža.

Niekoľko hraníc sme už prekročili a prešli cez niekoľko hraničných priechodov. Atmosféra na ukrajinskej hranici je však porovnateľná len s tou na ruskej . Nikdy neviete, čo bude nasledovať. Čakáte na povely, na nič sa nepýtate a dúfate, že neurobíte nič, čo sa prieči pravidlám, ktoré nepoznáte. Kým sa váš prechod ukrajinskou časť slovensko - ukrajinskej hranice obmedzí len na zážitok tej napätej atmosféry, mali ste šťastie. Skutočná zábava začína vtedy, keď sa tušenie akejsi neurčitej hrozby premení na skutočnosť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Veď sme ľudia

Pri predposlednom návrate z Ľvova sme dorazili na ukrajinskú stranu hraničného priechodu v Ubli v čase, keď tam čakali na vybavenie tri či štyri autá. Vedomí si pravidla, že posúvať sa máme plynulo, odstupy medzi autami nemáme nechávať zbytočne veľké (rada od miestneho, pri jednej z minulých ciest na východ), pohotovo reagujeme na každý pohyb minikolóny pred nami. A už sme pri prvom z colníkov.

" Nezastavil si na značke," napoly karhavo, napoly s uspokojením oznamuje uniformovaná osoba. (Zabudla som sa zmieniť o tom, že ukrajinskí colníci vám zásadne tykajú.) 

" Na akej značke?" nechápavo a pre istotu ospravedlňujúco sa pýta Juraj.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

" Mal si zastaviť. Tu je značka "Stop"," ukazuje colník na asfalt pod prednými kolesami auta a z tváre mu neschádza taký zvláštny úsmev. Keby sa usmieval pavúk pri pohľade na muchu, ktorá sa práve zamotala po jeho siete, usmieval by sa presne takto. Juraj vystúpi z auta. Naozaj stojí na vodorovnej značke "Stop". Šanca, že si ju pod radom posúvajúcich sa áut všimnete, je rovnako veľká, ako pravdepodobnosť, že tento váš prehrešok zostane nepotrestaný.

" Zober doklady a poď so mnou, musíme to zapísať."

Juraj rezignovane berie všetky naše doklady, autové doklady, list vlastníctva od nášho bytu, rodný list našej ešte nenarodenej mačky, vymeníme si povzbudzujúco - rezignované pohľady a stratí sa v útrobách colnice. To hlavné, samozrejme, nezobral. Netrvá to dlho a náhlivo sa vracia. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

" Chce sa dohodnúť, " precedí pomedzi zuby, schmatne peňaženku a úchytkom sa pýta, koľko mu má dať.

"Desať - dvadsať?" tipuje.

" Skús desať, uvidíš," povzbudzujem ho a, úprimne, som rada, že nie som v jeho situácii.

Po niekoľkých minútach vychádza. Aj keď sa zjavne snaží skryť ho, predsa čítam z jeho tváre nielen úľavu, ale aj, prekvapujúco, pobavenie.

Keď bezpečne opustíme ukrajinskú stranu hranice, vysvetlí mi, že dopravný priestupok spáchaný neuposlúchnutím príkazu dobre utajenej značky nás stál presne štyri eurá.

Keďže na hru na dobrého a zlého bol náš colník sám, najprv prišlo na rad bu-bu-bu o tom, aké by to bolo hrozné, keby nám vypísal poukážku na zaplatenie pokuty, ktorú by sme museli zaplatiť kdesi na pošte, ktorá nie je samozrejme nikde v nedeľu otvorená. Vzápätí prešiel do roly, že on nám také robiť nechce, pustiť nás však len tak nemôže a niečo zaplatiť treba. Po tom, čo Juraj kajúcne vytiahol desať eur, veď zaplatiť treba, sme mali zasa namále. Colník sa natoľko vžil do úlohy dobrého, že sa urazil.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"Toľko peňazí! Čo si my o ňom myslíme? Veď on je človek! Päť úplne postačí!"

Juraj teda vysypal z peňaženky všetky 4 eura a 58 centov, Dobrý colník si vybral 4 eura. Ďalších 58 centov vrátil, veď je človek.

Tak už vieme aká je taxa. 

V hlavnej úlohe auto

Naša (zatiaľ a nadlho) posledná cesta na Ukrajinu. Juraj s dokladmi zmizol v budove. Auto obchádza mladý colník. Pýta sa na cenu nášho auta. Odpoviem. Nerozumie, či nechce rozumieť. Niekoľkokrát si precvičíme slovensko-ukrajinský slovník v heslách: štyri, štrnásť, štyridsať, štyritisíc, atď. Konečne sme sa dohovorili a mladý muž zamĺkol. Nie nadlho. Zrazu je opäť pri mojom okne. 

"Načo dávať toľko peňazí za auto?"

Pokrčím plecami: " Tak."

"Načo je jemu také auto?" Tým "jemu" myslí zrejme Juraja.

Neurčito a zrejme prihlúplo sa usmejem: "Tak."

Colníka, zdá sa, účel využitia nášho auta zaujíma čím ďalej, tým viacej. Pritvrdzuje:

 " Aby v ňom vozil mladé dievčatá?"

Prestáva ma to baviť.Chystám sa ho umlčať:

" To je moje auto, nie jeho,"

Zabralo to, no nie nadlho. Colník sa spamätá zo šoku, spôsobeného poslednou odpoveďou a kontruje:

" A tebe je načo také auto?"

Prichádza Juraj a výsluch končí. Už žiadne ďalšie otázky o aute. Na tento deň...

Drogoví díleri a pašeráci zbraní

Vraciame sa domov. V Ubli je pred nami možno aj desať áut. Nezvčajne veľa na tento hraničný priechod.Je horúco a cestujúci pri všetkej ostražitosti (posúvať sa treba plynulo a hneď) postávajú popri svojich autách. Tipujeme, ako dlho sa tu zdržíme. Svoj odhad opravujeme, keď ani po pätnástich minútach nezazrieme žiadneho colníka. Jeden ospalo vyjde z budovy colnice len preto, aby sa kochal v kvetinovom záhone. Po niekoľkých minútach sa vynoria ďalší a o chvíľu sa už prvýkrát posúvame (Plynulo a hneď.)

Po chvíli vychádza z budovy ďalšie postava. Čierne nohavice, čierne tričko, čierna baretka. Prezerá si rad áut a pohľadom neomylne spočinie na našom.

"Ide k nám, " zhodneme sa pohľadmi.

Áno, ide k nám. Kedy sme prišli na Ukrajinu a ktorými priechodom. Predvčerom a tým istým. Odchádza. Bez slova ho sledujeme a nemyslíme si, že sa nevráti. Vracia sa.

"Poď som mnou, " stroho prikáže Jurajovi

Dlhé minúty. Juraj sa nevracia, kolóna sa nehýbe. Vystúpim z auta a nespúšťam z vchodu, kde som naposledy videla svojho muža, oči. Vracia sa v sprievode čierneho trička.

"Sadni si do auta!" zavelí nekompromisne čierne tričko, napriek tomu, že osádky ostatných áut sa veselo potulujú po okolí. 

Sadnem si. Juraj mi vysvetľuje, že vo vnútri ho čierne tričko informovalo. že naše auto v systéme nie je. Teda nešli sme ním tadiaľto, ani nijakým iným priechodom na Ukrajinu. Aby dodal vážnosť svojmu tvrdeniu niekoľkokrát zadal jeho evidenčné číslo do systému. Nič. Nič, až kým Juraj neupozornil, že to evidenčné číslo nie je správne. Po drobnej korekcii sa náš "motorik" zo systému zázračne vynoril.

Sedíme v aute a všetko je jasné. Načo je komu také auto...Dvíha sa vo mne zlosť a vzdor. Úplne výnimočne sa tentokrát vo svojich pocitoch s Jurajom zhodneme. NIČ IM NEDÁME!

Čierne tričko sa vracia. Jeho gestikulácia je jasná. Vyjsť z radu. Auto odstavujeme na určenom mieste. Juraj podľa strohých pokynov berie doklady, vymeníme si pohľady "nič im nedáme" a opäť sa stráca kdesi vo vnútri. Po ďalších minútach prichádzajú k autu ďalšie tri uniformované osoby. 

" Otvoriť kapotu! "

" Kufor, batožinu? " pýtam sa nechápavo.

Nie, Kapotu. Chcú vidieť motor. Už ho teda vidia.

" Naštartovať!" Štartujem, pridávam a uberám, ako mi povedia.

" Stačí! " Tak teda stačí.

" Sadni si dozadu!" Sadám si k Roxanke, ktorá ani nedýcha a pozerám bez akéhokoľvek výrazu pred seba. V prednej časti sú práve preklepávané dvere nášho auta, prášené koberčeky, vyberané príručné skrinky. Skončili a presúvajú sa dozadu.

" Máme vystúpiť? pýtam sa

" Zostaňte v aute!"

Zostávame. sedíme na zadných sedadlách, zatiaľ čo za nami dvíhajú tričkáči operadlá a pod našimi nohami dvíhajú koberce.Skončili. Zasa sedíme v aute samé.

Vracia sa Juraj. Na tvári žiaden náznak úľavy.

"Máš ísť dnu ty, lebo auto je písané na teba."

Počas niekoľkých sekúnd, čo vchádzam dovnútra sa snažím spomenúť si, aký mám zajtra v práci program a či môj pobyt na tomto mieste do zajtrajšieho ráno (alebo aj dlhšie) napácha nenapraviteľné škody.Hlavou mi preblesne aj myšlienka, že by sme mohli skončiť aj inde. Ktovie, čo sa "našlo" v našom motore. Nič im nedám!

Za stolom sedí chlap a dopisuje niečo na formulár vo veľkosti A 4.

Dopísal.

"Ty si Iveta Rajtáková? pozerá do môjho pasu. Keď si sám dám kladnú odpoveď, podá mi pero:

"Tu podpíš!"

Ja mám už akurát dosť týchto čekisticko-enkávédé-kágebáckych manévrov. A pud sebazáchovy tiež nemám ktovieako vyvinutý: 

"Čo je to?" 

" Vieš čítať po ukrajinsky?" pýta sa ma týpek v uniforme.

" Nie, neviem!" klamem len trochu. Čítať viem po rusky a každý Ukrajinec predsa vie, dva jazyky sa nemôžu viacej líšiť ako ukrajinčina a ruština.

Chlapík v uniforme začne čítať. Dozviem sa, že z akýchsi nie celkom jasných dôvodov vzniklo vážne podozrenie, že v našom aute sa prepravujú nedovolené predmety a preto bola vykonaná kontrola na zistenie prítomnosti drog, prekurzorov, omamných látok, zbraní streliva, ľudských rúk, nôh a hláv (žartujem len v prípade posledných troch položiek). Napriek dôsledne vykonanej kontrole sa nič z hľadaného nenašlo.

"Nenašlo, " zdôrazní nakoniec uniformovaná osoba a ukáže perom na toto slovo.

" Tu podpíš," ukazuje mi pod textom.

Keďže moja simultánna kontrola napísaného textu ma priviedla k rovnakých záverom, aké som si vypočula, podpisujem papier a o krátku chvíľu som prepustená do nášho autového väzenia. Bez dokladov. Opäť sedíme a bez slova čakáme, čo bude nasledovať.

V situácii dochádza k dramatickému obratu. Prichádza colník s našimi dokladmi, naviguje nás, aby sme obišli autá pred nami. Ocitneme sa teda tesne pred závorou a našou jedinou úlohou je odovzdať zelený papierik, ktorý sme dostali pri príchode na hraničný priechod.

Colník oprávnený ho od nás prevziať sa ukáže po krátkom čase a smeruje k závore. Neveríme, že už je koniec a úzkostlivo sledujeme v spätnom zrkadle, či niekto nevybehne za nami mávajúc rukami a kričiac: " Zadržte ich! 

Závora sa dvíha, nikoho nevidno. Juraj nezaváha ani na zlomok sekundy. Auto odhrabe kolesami asfalt a preletí na druhú stranu .

Sme doma. 

Iveta Rajtáková

Iveta Rajtáková

Bloger 
  • Počet článkov:  152
  •  | 
  • Páči sa:  45x

Som Iveta Rajtáková. To podstatné, čo sa dá o mne povedať. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáSlužbyPoézia alebo pocta SufenoviSvet nie je children friendlyVideli smeVeci verejnéSvet, v ktorom žijemBoli sme v...SúkromnéZ iného sveta

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu